Príbeh človeka

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.
- Pozdravujem ťa, volchv, - s potešením v hlase povedal Človek.
- Vitaj, pútnik, - odpovedal Volchv.
Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek. Dlho sedeli.
- Si starý i múdry, Volchv, - odrazu započal Človek rozhovor, - Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?
- I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?
- No asi ... - zamyslel sa Človek, - Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.
- A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich - ilúzia.

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Už - už mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Kto - to si popiskoval pieseň. Zložiac sa vedľa Volchva, Človek povedal:
- Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.
- Som rád, že to počujem, - odvetil Volchv, pohliadnúc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?
- Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.
- Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?
- Ako to, - úprimne sa udivil Človek, - Všetci starnú, aj ja musím.
- A ak nemusíš? - znovu prižmúril oči Volchv.
- Znamená to, chceš povedať, že je to tiež ilúzia?

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.
- Zdravím ťa, Volchv.
- Vitaj, Človek, - odvetil Volchv, - Vidím, že si stále mladý a plný síl.
- Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.
Človek zaváhal:
- Smrť. Veľmi sa bojím smrti.
- Veď predsa už poznáš princíp, - usmial sa Volchv.
- Ach, takto! Znamená, aj smrť, tiež?
- Áno. Aj smrť tiež.
- A ty? - chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.
- Aj ty, - odpovedal Človek sám sebe.
Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:
- Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.
V tej chvíli sa svet vôkol stratil.
Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby.....